ČLOVEK - TERAPIA DUŠE
Táto časť je venovaná človeku – nie jeho roli, výkonu či očakávaniam. Miestu, kde sa stretáva vnútorné prežívanie, otázky a životné situácie, ktoré si žiadajú zastavenie a porozumenie.
Možno ste tu, pretože:
máte pocit, že je toho priveľa a súvislosti sa strácajú,
navonok fungujete, no vo vnútri cítite únavu, zmätok alebo rozpor,
prežívate obdobie, ktoré sa nedá "len rozchodiť",
cítite, že sa potrebujete zastaviť a porozumieť sebe.
Ak cítite, že by vám dobre padlo pohnúť sa ďalej – nie silou zvonka, ale vedome zvnútra, môžeme sa stretnúť.
AKO SPOLU MÔŽEME PRACOVAŤ
Spolupráca má podobu rozhovoru a sprevádzania, ktoré sa prispôsobuje tomu, kde sa práve nachádzate a čo nesiete.
Najčastejšie ide o:
diagnostiku a porozumenie súvislostiam,
poradenstvo v náročných obdobiach,
dlhodobejšie sprevádzanie, ak je potrebné.
STRETNUTIE, KTORÉ ZAČÍNA VO VÁS
Nie sme pokazení. Sme ľudia v pohybe. A možno je niekedy len dôležité vedome si nájsť čas na zastavenie.
Áno, život je ťažký. Nedokonalý. Občas nepochopiteľný. Všetci máme obdobia, keď sa strácame, keď nevidíme ako ďalej. Niekedy príde vyčerpanie, ktoré sa už nedá rozchodiť. Alebo ticho, ktoré už neupokojuje, len bolí. Inokedy príde prvý panický atak, či diagnóza, ktorá nás vydesí. A práve vtedy môže pomôcť rozhovor – nie prednáška, nie terapia v úzkom zmysle slova, ale rozhovor, v ktorom máme priestor porozumieť sebe. Ba aj viac, započuť hlas a inšpiráciu od toho, kto jediný dokáže v našom živote niečo podstatné zmeniť. Hlas vlastného ja, našu intuíciu.
Túto cestu volám diagnostika, poradenstvo, sprevádzanie…
No v skutočnosti je to pozvanie na zastavenie, na vytvorenie mapy vlastného príbehu, na cestu k tomu, čo nás presahuje a zároveň tvorí.
Ak cítite, že by Vám dobre padlo pohnúť sa ďalej – ale nie už silou zvonka, ale vedome zvnútra,
ak vnímate, že "je toho veľa" a súvislosti unikajú,
ak máte tušenie, že odpovede možno už vo Vás sú – len ešte nedostali slovo, potom… práve teraz je ten čas.
Ponúkam priestor pre stretnutie so sebou.
Sebaskúsenostný proces, ktorý môže a nemusí byť dlhý ani ťažký – ale v každom prípade môže byť pravdivý.
A to je často viac než dosť.
Nuž, zastavte sa a navnímajte, čo vo Vás teraz je.
Ak cítite, že nastal ten čas ...
KTO SOM A ČO VLASTNE PONÚKAM?
Neponúkam služby klinického psychológa, ani kouča v módnom slova zmysle, a ani netvrdím, že poznám odpovede. Som človek, ktorý sa naučil vnímať rôzne stavy vedomia, duševné rozpoloženia aj diagnózy nie ako problém — ale ako dôležité signály, výzvy a otázky. A naučil som sa aj rozumieť, prečo vznikajú. Ba naučil som sa, že práve v odpovediach, - ktoré sám život svojou realitou priniesol - sú vložené už aj skutočné otázky, ktoré je potrebné si položiť, a tiež zodpovedať. Lebo práve v nich je kľúč k jedinému priestoru - kde sa dá prežiť. K priestoru vlastného života.
Len v ňom vieme vedome tvoriť. Nie preto, že nám to niekto umožní, dovolí či schváli – ale preto, že postupne vieme, čo chceme, a chceme to, čo vieme. Takto sa mení náš život od základu. Už nie sme len obete výchovy, vplyvov a okolností – ale vedomí tvorcovia reality. Tí, ktorí poznajú vlastné limity aj limity sveta, v ktorom sa pohybujú.
Možno sa v týchto slovách spoznávate. Možno máte pocit, že navonok fungujete, no vo vnútri cítite únavu, zmätok alebo rozpor, ktorý sa nedá jednoducho pomenovať. A možno len viete, že takto ďalej žiť nechcete – hoci ešte neviete, ako inak.
CESTA, KTOROU SOM PREŠIEL
Vyrastal som v prostredí, kde závislosť jedného z rodičov narušila moje vnútorné bezpečie. Stratil som vzor, referenčný bod a sebadôveru. A tak som hľadal útočisko – v dokonalom svete, v dokonalých ľuďoch, v pravidlách, rituáloch, duchovnom poriadku. Uveril som, že sa dá žiť bez rozporov. Že ak budem dobrý, silný a verný, všetko sa usporiada.
Táto viera sa prehĺbila v dospievaní a určila smer mojej životnej služby. No neuvedomoval som si, že môj ideál nepočíta s realitou. So slabosťou, s krehkosťou... Ani so mnou samým. Musel som naraziť. A narazil som.
ZMENA NEPRIŠLA ZVONKA
Nepoháňala ju kríza ani vonkajší tlak. Bola to vnútorná potreba – žiť pravdivejšie. Keď som sa rozhodol opustiť ilúziu, prišiel zlom. Stratil som všetko, na čom som dovtedy staval. Vrátane postavenia, uznania, aj vzácnych vzťahov. Bola to strata, ale aj pravdivosť, odvážiť sa žiť "naživo". Bez potreby vyzerať, pôsobiť, dosahovať. Bez nutnosti byť niekým. Stačil samotný život.
Stretnutie u mňa nie je výsluch ani hodnotenie. Nie je o výkone ani o tom, čo by ste "mali". Je to rozhovor, v ktorom sa nikam netlačí. Tempo neurčujem ja – určuje ho to, čo sa práve vo vás deje.
A ČO DNES?
Učím sa udržiavať oheň, ktorý vo mne vtedy vznikol. A keď stretnem človeka na ceste, ponúkam čo mám... ticho, rozhovor, zdieľanie z knihy života. Nie odpovede. Skôr schopnosť spolu vydržať otázky.
U mňa nejde o rýchle riešenia, návody na šťastie ani tlak na zmenu. Ak hľadáte niekoho, kto vám povie, čo máte robiť, pravdepodobne to nebudem ja. Ak však hľadáte priestor, kde môžete byť so sebou takí, akí ste – aj v nejasnosti – potom sa možno môžeme stretnúť.
METÓDY PRÁCE
Povedali o metóde:
"Strávili sme spolu fascinujúcu hodinu, keď mi (Kamila a Peter - tvorcovia metódy Životných máp) predstavili metódu založenú na princípe vzťahových väzieb. Pomocou kresby a prepracovanej "mapy" intrapsychickej histórie pripútania dieťaťa alebo dospelého dokážu získať informácie neoceniteľné pre pochopenie klienta takmer každého veku (od malých detí) spolu s ukazovateľmi jeho terapeutických potrieb. Samotné cvičenie je vlastne terapiou. Bol som naozaj ohromený - a vy viete, že som ohromený málokedy."
(Dr. Gabor MATÉ)
"Myslela som si najprv, že kresliť mapu je ako byť v škole na skúške. No keď som sa vložila do kresby, zamerala sa na svoj príbeh a počúvala sprievodné otázky, pochopila som, že práve toto je priestor, kde som so sebou. Nešlo o kreslenie ani o správne odpovede, ale o čas a priestor, v ktorom som stretla seba samu. Tú, ktorú som kedysi nestretla – lebo som ju obišla, zanedbala, umlčala…Ďakujem". (Terka)
Kreslil som naposledy ako malý chlapec. Potom už nikdy. Keď som si predstavil, že mám kresliť a takto sa vracať k mojej minulosti, bolo to pre mňa nepredstaviteľné. "Veď ja si nič nepamätám," vravel som si. A potom to prišlo. V jednom momente som tam bol. Presne tam, kde som prežíval veci, o ktorých som si myslel, že som ich už zabudol… Nezabudol som. Len sa to všetko zabudovalo do môjho života – do myslenia, správania, rozhodovania, do pocitu zo života. Keď som sa k tomu pri kreslení vrátil, vrátil som sa k sebe. K momentu, kde sa to ohlo. Ohol som sa, lebo som musel. Vtedy som nevedel inak. Mapa mi dala priestor vrátiť sa k tomu a narovnať, čo som kedysi ohol. Vtedy som musel. Dnes už nemusím. A to je oslobodzujúce. Ďakujem". (Jozef)
Ak hľadáte niekoho, kto vám povie, čo máte robiť, pravdepodobne to nebudem ja.
Ak však hľadáte priestor, kde môžete byť so sebou takí, akí ste – aj v nejasnosti – potom sa možno môžeme stretnúť.